ZÁHORIE

Kostol sv. Margity Antiochijskej sa nachádza v obci Kopčany, okres Skalica. Stojí mimo obce na ľavom brehu rieky Moravy. Ako farský kostol (prvá zmienka v r. 1392) slúžil až do 18. storočia. Považuje sa za najstaršiu stojacu cirkevnú stavbu v strednej Európe. Vznikol v súvislosti s vybudovaním veľkomoravského hradiska Valy v Mikulčiciach najneskôr v 9. storočí.
 Kopčany. Románsky (ba dokonca možno predrománsky) kostolík Margity Antiochijskej. Nechcem sa rozplývať nad krásou jednoduchosti románskej architektúry, ani sledovať prenikanie kresťanstva na územie Slovenska. Tento kostolík ma zaujal pre niečo iné. Jeho úzky vzťah k Veľkomoravskej ríši. A k jej zániku.
 Pamätáte si niečo z hodín dejepisu o tom čo sa dialo na území dnešného Slovenska po páde Veľkomoravskej ríše? Áno? Napríklad to, že naše územie obsadili staromaďarské kmene a začala tisícročná poroba slovenského národa pod jarmom maďarskej nadvlády? Ale to nie je pravda! A kostolík Margity Antiochijskej je jeden z dôkazov. Nerobte si ťažkú hlavu z nepresností v slovenskom dejepise. Historické pramene sa objavujú a objavujú a informácie sa spresňujú a spresňujú. Napríklad staršia maďarská historiografia tvrdila, že Slovensko prinajmenšom po Nitru pripadlo Uhorsku už na začiatku nájazdov starých Maďarov. Iný príklad, Václav Chaloupecký – za prvej ČSR oficiálny historik starého Slovenska – tvrdil, že územie Slovenska pripadlo českým kráľom. Naši severní susedia, Poliaci, svojho času prišli s hypotézou o obsadení Slovenska poľským kráľom Boleslavom Chrabrým a ten mal slovenské územie opúšťať len kúsok po kúsku. Pravda je však taká, že ak si zalistujete napríklad v Lexikóne slovenských dejín z roku 1999, zistíte, že dnešní historici tiež veľa nehovoria o slovanskej ére po rozpade Veľkej Moravy.

 Tak kam sme to vlastne patrili? Alebo komu sme to vlastne patrili? Ťažko povedať. Vládcovia oných čias, myslí sa obdobie okolo 10. storočia, neboli na seba vôbec milí. Veď napríklad Mojmír vyhnal Pribinu, Mojmír II. bojoval so svojím bratom Svätoplukom, Přemyslovci vyvraždili Slavníkovcov, Boleslav Chrabrý vyhnal matku a oslepil bratov, Štefan I. nechal rozštvrtiť príbuzného Koppánya. Kto by v takýchto časoch myslel na evidenciu katastrálnych území a zakladanie matričných úradov, aby sme my dnes vedeli, kto, kde, kedy a s kým! Hoci to teraz vyzerá, že každý s každým bol „na nože“, čo v podstate môže byť pravda, územie Slovenska predsa len bolo životaschopné, dokonca s prosperujúcim hospodárstvom slovanského obyvateľstva s vlastnou oligarchiou.

Kostolík v Kopčanoch a svojím spôsobom vlastne všetky mnou tak „propagované“ románske kostoly sú toho občas dôkazom. A platí to aj pre územia neskôr tak typicky uhorské, ako bola napríklad Bratislava. Historici poukazujú na mincu z čias Štefana I. – teda čias poveľkomoravských – s nápisom (B)reslavvaciv, ktorý neznie práve maďarsky. Mimochodom, tá minca bola „exportovaná“ do Švédska. Jej domovinou, vlastne „rodiskom“, je Bratislava. Pád Veľkej Moravy sa teda nevyrovnal nukleárnej katastrofe a život na Slovensku sa hospodársky vyvíjal úspešne ďalej. Bohužiaľ, politicky už nie. Rozdrobenosť domácich vládnucich kruhov a nanútené tútorstvo Uhorského štátu pribrzdilo rast slovenského (či slovanského?) lokálpatriotizmu. Ale to je už iná história!

 Kopčany. Malá obec v okrese Skalica. Pre obyčajných smrteľníkov tuctová dedinka na moravsko – slovenskom pomedzí. Zdanie klame! Pre historikov a archeológov viac ako len zaujímavé územie. A Kopčany sú, práve vďaka kostolíku Margity Antiochijskej, úplnou archeologickou hviezdou. Prečo? Pretože moje rozprávanie musím začať na Morave. V obci Mikulčice. V blízkosti tejto obce, na mieste nazývanom Na valách, bolo od roku 1954 postupne odkryté slovanské blatné hradisko, pôvodne chránené ramenami rieky Moravy. Jeho vznik sa datuje niekedy do 6. storočia. O dvesto rokov neskôr sa rozrástlo na bohaté mesto predstavujúce moravské ústredie Veľkomoravskej ríše. Odkrylo sa tu 10 kostolov, z ktorých polovica stála v areáli kniežacej akropoly. Celý areál aj so svojimi „predmestiami“ zabral 200 hektárov. Po rozpade Veľkej Moravy hradisko žilo svojím pomaly utíchajúcim životom až do 11. storočia. Potom už jeho stavby zavial prach a hlina.

 Kopčany boli východnou perifériou tohto sídla veľmožov Mojmírovského klanu. A v ich katastri, v poli medzi západnou časťou obce a diaľnicou smerom na Brno sa zachoval kostolík, ktorý sa dočkal archeologického prieskumu až v rokoch 1994 – 2000. Našťastie, nijak mu to neuškodilo. Prieskumom sa nepodarilo presne datovať vznik stavby, ale podľa konštrukčných detailov, jednoduchej chrámovej lode a svätyne, pôvodných okien predrománskeho typu, stavba poukazuje na svoju spriaznenosť s kostolmi stavanými v strednej a západnej Európe od 8. do 11. storočia. V polovici 13. storočia sa kostolíka dotkli úpravy gotického charakteru a pravdepodobne posledným výraznejším staviteľským zásahom bola úprava galérie niekedy v 18. storočí. Veľmi zaujímavým zistením je, že do hrobov nachádzajúcich sa v kostolíku sa pochovávalo od 11. do 18. storočia. Odkrytých bolo viac ako 70 hrobov. Na rozdiel od materských Mikulčíc, tunajšie sídlisko, ktorého súčasťou bol kostolík, obyvatelia opustili až niekedy v 16., možno v 17. storočí.