ZÁHORIE

V slovenskej krajine a jej histórii a kultúre zanechali počas stáročí nezmazateľnú pečať mnohé skupiny ľudí, ktorí prišli na územie dnešného Slovenska a našli tu svoj druhý domov. Jednou z takýchto skupín boli v 16. až 18. storočí aj hutteriti alebo habáni, ktorí sa usídlili najmä na Záhorí.

Pôvod a história habánov
Habáni sa sformovali v čase reformácie ako jedna zo skupín radikálneho, tzv. anabaptistického (novokrsteneckého alebo krsteneckého) prúdu. Tento prúd vznikol v roku 1525 vo Švajčiarsku a formoval sa takmer súčasne s ostatnými dvoma o niečo známejšími prúdmi reformácie – lutherským a kalvínskym. Svoje meno anabaptisti alebo (novo)krstenci dostali podľa jedného zo svojich hlavných teologických dôrazov. Odmietali krst nemluvniatok a krstili až ľudí, ktorí sa sami dokázali rozhodnúť pre vyznanie ich viery. Takíto ľudia potom utvárali spoločenstvá radikálnych kresťanov, ktorí sa snažili čo najprísnejšie uplatňovať zásady Svätého písma v každodennom živote. Hlásali a praktizovali aj radikálne oddelenie cirkvi od štátu a svetskej moci a slobodu svedomia vo veciach viery. Pre tieto radikálne názory anabaptistov od začiatku kruto prenasledovali, mučili a popravovali svetské aj cirkevné autority. Napriek prenasledovaniu sa toto hnutie zo Švajčiarska veľmi rýchlo šírilo do južného Nemecka, Rakúska a Holandska. Jeho históriu pútavo opísal W. R. Estep v roku 1991 v knihe Príbeh krstencov. Anabaptizmus nemal jednotnú organizačnú štruktúru ani centrálne riadenie a postupne sa rozčlenil na viacero rôznorodých skupín s odlišnými dôrazmi. Mnohí anabaptisti začali pred prenasledovaním utekať z južného Nemecka, zo Švajčiarska a z Nemecka na Moravu. Tu našli vhodné tolerantné prostredie vytvorené husitským hnutím a zákony umožňujúce ich existenciu. Pozitívne zapôsobil aj fakt, že Leopold Liechtenstein, druhý najbohatší šľachtic Moravy, sa dal pokrstiť a stal sa ich ochrancom. Aj ostatní zemepáni poskytovali šikovným a poctivým remeselníkom ochranu. Na Morave existovali anabaptisti napriek všetkým náporom protireformácie až do roku 1622.

Anabaptisti na Morave sa čoskoro (v roku 1528) tiež rozdelili na dve hlavné vetvy. Jedni sa volali „ľudia meča“ a spolu s vodcom Hubmaierom zdôrazňovali „zdieľanie s potrebnými“, kým „ľudia palice“ vedení Jakubom Wiedemannom sa držali pacifistických zásad a zdôrazňovali majetkové spoločenstvo. Preto opustili Mikulov a v Slavkove založili prvý „brüderhof“, čiže habánsky dvor. Kríza a rozpory trvali až do príchodu Jakuba Huttera z Tirolska. Pre moravských krstencov znamenal Jakub Hutter to isté, čo Ján Kalvín pre reformované zbory. Do hustopečského habánskeho dvora prišiel 11. augusta 1533. Zreformoval život dvorov a ustanovil komunitu ako majetkové spoločenstvo orientované na výrobu a spotrebu. Po jeho upálení v roku 1536 prijali anabaptisti žijúci v dvoroch postupne jeho meno, a tak vznikli hutteriti. Stali sa najvýznamnejšou a aj najznámejšou skupinou anabaptistov na Slovensku. Ich dejiny a kultúru podrobne spracoval F. Kalesný v diele Habáni na Slovensku (v roku 1981).

V roku 1546 presídlili zemepáni F. Nyári a P. Bakyth z Moravy na Slovensko prvé skupiny hutteritov a usídlili ich v Dolných Orešanoch, Kútoch, Holíči, Šaštíne a Sobotišti. Do Uhorska boli teda na rozdiel od ostatných krajín pozvaní a neutiekli sem. V druhej polovici 16. storočia priali dejinné okolnosti protestantizmu. Za Maximiliána II. sa začal tzv. zlatý vek hutteritov (roky 1565 až 1592). Toto priaznivé obdobie sa skončilo protitureckou vojnou v rokoch 1593 až 1608, počas ktorej dvory habánov na území dnešného Slovenska rabovali všetky vojská: turecké, tatárske, nemecké i maďarské.

Prelomom aj pre hutteritov bola bitka na Bielej hore v roku 1620, po ktorej museli do roku 1622 úplne opustiť Moravu. V Uhorsku bola situácia iná. Sedmohradský knieža Gabriel Bethlen habánov ochraňoval a od roku 1621 začal presídľovať ich prvé skupiny zo Slovenska do Sedmohradska. Zvyšky habánov, ktoré sa neodsťahovali, vládna moc a jezuiti prostredníctvom jemného nátlaku, zavedením povinných omší za Márie Terézie a zhabaním kódexov postupne rekatolizovala. Na Slovensku postupne zanikli habánske dvory do roku 1790, počas vlády Jozefa II.

Zo Sedmohradska sa zvyšky hutteritov presťahovali od roku 1767 na Ukrajinu, a keď v roku 1874 v cárskom Rusku zaviedli povinnú brannú povinnosť, odsťahovali sa do Južnej Dakoty v USA. Keď ich aj tam v roku 1918 nútili nastúpiť na vojenskú službu, presťahovala sa časť do Kanady. V USA (v štátoch Južná Dakota a Montana) a v Kanade (v provinciách Alberta a Manitoba) majú teraz viac ako sto farmárskych osád. Žijú naďalej v komúne, ktorá má všetko spoločné, a v uzavretých dvoroch. Majú moderné stroje a techniku, avšak v mnohých veciach dodržiavajú tradície. Zakladajú nové komunity po celom svete a skúmajú aj možnosti opätovného usadenia na Slovensku.

Habáni na Záhorí
Podľa originálnych prameňov habáni na Slovensku postupne vytvorili asi 30 komunít, z nich asi 16 sa nachádzalo na Záhorí. Najväčšími centrami habánov boli: Sobotište, Veľké Leváre, Moravský Svätý Ján a Brodské. Komunity existovali dlhší alebo kratší čas aj v Senici, Skalici, Sekuliach, Borskom Svätom Jure, Šaštíne-Strážach, Gbeloch, Smolinskom, Kútoch, Holíči, Popudinských Močidľanoch a Kátove. Život v usadlosti hutteritov charakterizovala spoločná práca. Boli šikovnými hrnčiarmi, lekárnikmi, remeselníkmi, lekármi. Na čele mali biskupa, ktorého volili spomedzi služobníkov slova, evanjelistov, lekárov alebo remeselníkov. Stál na čele hlavného riadiaceho orgánu zboru aj dvora – Rady starších. Habáni, ako ich nazval miestny ľud, ako prví zaviedli povinnú školskú dochádzku. Podľa hypotézy niektorých autorov z ich pedagogických skúseností pravdepodobne čerpal aj J. A. Komenský. Pre národnostnú, kultúrnu a náboženskú odlišnosť sa habáni až do rozpadu ich komunít neasimilovali s miestnym obyvateľstvom. Najvýraznejšiu stopu v slovenskej kultúre zanechali najmä osobitou keramikou, na ktorú nadviazala predovšetkým modranská keramika. Po duchovnej stránke na ich učenie do určitej miery nadväzuje štátom registrovaná cirkev – Bratská jednota baptistov.